EUGEN ONEGIN od PETRA ČAJKOVSKÉHO – operný sprievodca a synopsa

Online operný sprievodca na EUGEN ONEGIN

Čajkovskij napísal desať opier. Eugen Onegin je jeho najslávnejšia a najkrajšia opera. Toto dielo charakterizuje emotívna hudba, oslnivá inštrumentácia a vnútorná dráma. Čajkovskij nám ponúka aj nádherné hudobné orchestrálne pasáže pripomínajúce jeho najväčšie balety.

 

 

 

 

Obsah

♪ Synopsa

♪ Akt I (scéna z vidieckeho sídla)

♪ Akt II (scéna plesu, scéna súboja)

♪ Akt III (Plesová scéna, v Greminovom dome)

♪ Doporučenie na nahrávanie

♪ Komentár

Highlights

♪ Ya lyublyu vas (Lenského árioso)

♪ Puskai pogibnu ya (scéna s listom)

♪ Entreacte a valčík

♪ Kuda, Kuda (ária Lenského)

♪ Entreacte a polonéza

♪ Greminova ária

♪ Uzhel ta samaya Tatyana (Oneginova ária)

 

 

 

Premiéra

Moskva, 1879

Libreto

Peter Čajkovskij a Konstantin Šilovský, podľa rovnomenného veršovaného románu Alexandra Puškina.

Hlavné úlohy

Larina, vdova a veľká statkárka (mezzosoprán) - Tatiana, jej dcéra (soprán) - Olga, Tatianina sestra (alt) - Lenski, básnik (tenor) - Onegin, Aristokrat a priateľ Lenského (barytón) - Gremin, bohatý knieža (bas)

Odporúčanie nahrávky

DG s Thomasom Allenom, Neilom Shicoffom, Mirellou Freni, Anne Sofie von Otter pod taktovkou Jamesa Levineho s Rundfunkchor Leipzig a Staatskapelle Dresden.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Životopisný aspekt

Rok 1877 bol pre 37-ročného skladateľa rozhodujúci. Popri práci na “Eugenovi Oneginovi” došlo k jeho nešťastnému manželstvu a nadviazal epistolárny vzťah s Nadeždou von Meck. Okrem toho mal vrúcny vzťah s husľovou virtuózkou. Ale jedna vec za druhou. V januári toho roku Čajkovskij napísal svojmu bratovi Modestovi o svojej vrúcnej láske k Josefovi Kotekovi, s ktorým sa zoznámil pred rokmi vďaka vyučovaniu na moskovskom konzervatóriu. V predchádzajúcom roku sa Čajkovskij pohrával s myšlienkou oženiť sa spôsobom, ktorý by zodpovedal jeho postaveniu, aby čelil tlaku rodiny a spoločnosti.

V máji sa k nemu dostal milostný list od študentky v čase, keď mu priateľ učiteľ navrhol, aby použil Puškinovu operu Eugen Onegin ako materiál na novú operu. Po počiatočnom váhaní Čajkovskij napísal náčrt opery v stave opojenia počas bezsennej noci. V tomto momente sa začala miešať realita s fikciou, pretože Čajkovskij čelil vo svojom súkromnom živote rovnakej dileme ako románová postava Onegina, len s tým rozdielom, že milostný list neprišiel od Taťány, ale od jeho budúcej manželky Antoniny Ivanovny.

S pomocou Širova sa chopil libreta a do júna bolo hotové prvé dejstvo. Zároveň sa jeho vzťah s Antoninou rýchlo rozvíjal a svadba sa oslavovala už v júli, hoci Čajkovskij nemal slávnostnú náladu, pretože už o niekoľko mesiacov neskôr sa pokúsil o samovraždu ponorením do ľadovej rieky Moskvy. Po následnom nervovom zrútení jeho brat Modest listom informoval Antoninu o ich rozchode a Čajkovskij sa zotavil natoľko, že v januári 1878 v San Reme dokončil Eugena Onegina s poslednými dvoma dejstvami.

Literárna predloha / libreto

Čajkovskij ako scestovaný hudobný kritik poznal opernú literatúru veľmi dobre a niektoré vývojové tendencie sa mu nepáčili. Bol bystrým pozorovateľom a kritikom Verdiho (“mdlé melódie mlynčekov na varhany”). Verdiho vývoj smerom k “veľkej opere” a prepracovaným operám, ako bola napríklad Aida z roku 1871, kritizoval ako monumentalizmus a šoumenstvo. Pre neho bol v hudobnom divadle v popredí vnútorný život postáv. Túto možnosť mu ponúklo Puškinovo dielo a Čajkovskij si spolu s literátom Širovom konkrétne vybral štyri úryvky z jeho básne Eugen Onegin.

Čoskoro sa zbavil Širovovej podpory. Verše si vybral sám a prevzal ich vo veľkej miere v nezmenenej podobe. Svoje dielo následne nenazýval “operou”, ale “lyrickými scénami”. Zámerne sa neusiloval o široko rozvetvený dej ako Verdi alebo Wagner, ale zvolil formu komornej opery. Napriek tomu možno dielo nazvať dramatickým a operný divák je vďačný za jasný a zrozumiteľný dej. Onegin venoval každé dejstvo osobitne jednej hlavnej postave. V prvom dejstve je v popredí postava Taťány, v druhom Lenského a napokon v treťom Onegina. Čajkovskij si dokázal vytvoriť vzťah ku všetkým postavám; okrem vyššie opísaného vzťahu k Oneginovi a Taťáne sa v mladosti spoznal aj v dandyovskom umelcovi Lenskom.

 

Leitmotívy a hudba

V roku 1876 Čajkovskij navštívil Bayreuthské slávnosti a videl tam “Prsteň Nibelungov”. O Wagnerovej hudbe sa nevyjadril veľmi lichotivo. Do akej miery Nemec ovplyvnil jeho hudbu, je ťažké posúdiť; v každom prípade Čajkovskij vo “Eugenovi Oneginovi” zámerne použil spomienkové motívy vo wagnerovskom štýle. V časti venovanej listovej scéne uvádzame štyri najdôležitejšie motívy “Eugena Onegina”. Okrem motívov sa dielo vyznačuje sólami a duetami. Iba v druhej časti počujeme krátke kvarteto.

Sólové skladby, s výnimkou árie Lenského, nemajú rozsah klasických árií, ale v Čajkovského zvyčajnom spôsobe majú charakter árií, to znamená, že sú stručnejšie a menej pestré.
Premiéra a recenzia: Hoci bol Čajkovskij už uznávaným skladateľom a podarilo sa mu už vytvoriť majstrovské diela, napríklad Prvý klavírny koncert alebo balet Labutie jazero, úspechom novej opery si nemohol byť istý. Jeho predchádzajúce štyri operné projekty sa stretli s malým úspechom a dokonca aj jeho najlepšie dielo, opera “Opritschnik”, bolo podľa jeho vlastných slov prinajlepšom “úspešným neúspechom”.

Keďže sa skladateľovi nepáčila pompéznosť veľkej opernej inscenácie, za miesto prvého uvedenia “Eugena Onegina” v januári 1878 si vybral moskovské konzervatórium. Dielo bolo inscenované pod vedením rektora a priateľa Nikolaja Rubinštejna, prevažne s mladými spevákmi a inštrumentalistami z konzervatória, a bolo divákmi a kritikou prijaté zväčša pozitívne. Prvé uvedenie v tradičnom opernom dome sa uskutočnilo až o dva roky neskôr vo Veľkom divadle, ktoré sa tiež stretlo s dobrým ohlasom. Avšak až pražské predstavenie v roku 1884 pod Čajkovského dirigentskou taktovkou odštartovalo úspech tejto opery, ktorá sa následne stala najhranejšou ruskou operou.

 

 

 

 

 

Úvod nás uvádza do melancholickej nálady, hrozivý podtón naznačuje drámu, ktorá sa bude odohrávať.

Úvod – Fedosejev

 

Synopsa: Na vidieckom sídle Larins. Larina si spomína na svoju mladosť, keď sa nemohla vydať za dôstojníka, ktorého milovala. Počúva svoje dve dcéry, zatiaľ čo sedliacke dievčatá v pozadí spievajú ruské ľudové piesne.

Sophie von Otter a Mirella Freni v krásnom duete, po ktorom nasleduje kvarteto.

Slikali – v.Otter/Freni

 

Synopsa: Farmári prinášajú úrodu.

Krásny zbor nás zavedie do (namáhavého) sveta roľníkov v Rusku z roku 1810.

Bolyt moyi skori – Levine

 

 

Sestry majú kontrastný charakter

Synopsa: Obe sestry nemôžu byť povahovo odlišnejšie. Oľga je veselá a búrlivá, Taťjana je zasnená a introvertná.

Kak ja ľubľu..Už jak po moste – Freni / von Vydra

Lenski’s Arioso

Synopsa: Objavuje sa Lenski. Je to básnik a sused, ktorý vášnivo miluje Oľgu… Sprevádza ho Onegin, sused a aristokrat. Kým Lenski je vášnivý muž, Onegin, chladný racionalista, bol dlho mužom pôžitkov a už nejaký čas sa nudí na strýkovom panstve. Lenski sa teší zo stretnutia s Oľgou.

Počujeme Lenského Arioso v nemčine od Fritza Wunderlicha, ktorý zomrel vo veku 36 rokov. Strhujúca a zároveň dojímavá nahrávka.

Ya lyublyu vas (Ja ich liebe dich) – Wunderlich

Scéna s Tatjaniným listom – je zamilovaná

Synopsa: Taťjana ide na prechádzku s Oneginom, cíti sa k nemu zvláštne priťahovaná, zatiaľ čo Onegin sa zdá byť dosť odťažitý. Večer nemôže zaspať. Citlivá Taťjana si uvedomuje, že sa do Onegina zamilovala. Sadne si k písaciemu stolu a napíše Oneginovi vrúcny ľúbostný list. Ešte v ten istý večer dá list priniesť Oneginovi.

Scéna listu je jedným z najväčších monológov opernej histórie. V tejto slávnej scéne Tatjana prechádza všetkými emóciami. Od beznádejného zúfalstva až po extatické povznesenie. Monológ je rozdelený na štyri časti, z ktorých každá by mohla stáť samostatne.

Úvod opisuje Tatjaninu vrúcnu túžbu. Vibrujúce tremolo sláčikových nástrojov odráža vnútorný nepokoj a nesúlad. Zmena orchestrálneho úvodu na rýchle polokvary s vybrnkávanými osminami vzrušeného tlkotu srdca imituje jej vzrušenie z toho, či napíše list. Onedlho Tatjana začne so svojím rozhodnutím: “Puskai pogibnu y” (“A keby to bol môj koniec”). Spev sa stáva horúčkovitejším, zvyšuje vlny až do vysokého as zakončeného rozhodnutím okamžite si sadnúť za stôl: “Vezdy, on predo mnoyu!”.

Keď si Tatjana sadne za stôl, utíši sa, orchester sa upokojí a začne s novým, tentoraz pokojným úvodom. V sláčikových nástrojoch je počuť Tatjanin leitmotív:

 

Vezme do ruky pero, ale po niekoľkých taktoch sa zarazí, čo má napísať? Objaví sa Oneginov motív, niekoľkokrát nežne zopakovaný v hoboji:

 

Ale ona zaváha: “ne v silakh ya vladyet svoyei dushoi!” (“Nemám silu podmaniť si srdce!”). Aká je alternatíva? Čajkovskij cituje motív Tatianinej samoty vo flaute:

 

S motívom Onegina v orchestri začne písať (“zachem vi posetili nas?”, “Prečo ste nás navštívili?”), všetko odhalí. Píše vyznanie svojej agónie. Čajkovskij neustále zvyšuje tempo a hudba je čoraz naliehavejšia. Potom sa nálada náhle zmení, keď hoboj zaspieva motív vyznania lásky:

 

Tatjana najprv váhavo a nežne preberá motív: “Kto ti: moi angel li khranitel” (“Kto si ty? Môj anjel strážny alebo zákerný pokušiteľ?”). Strach z odmietnutia je veľký, ale chce to skúsiť. Keď podpisuje list, zaznievajú slávne dychy a povzbudzujúce sláčiky a Tatjana končí áriu chvejúcimi sa slovami.

Interpretácia Anny Netrebko v scéne listu je jednoducho skvelá. Ovláda intímne časti tejto skladby, jej spev je jemný, piani je úchvatné, aby o niečo neskôr vytvorila extatické vrchné tóny vo veľkých žiaroch z plného hrdla.

Puskai pogibnu ya – Netrebko

 

 

 

Onegin navštevuje Tatjanu

Začíná nový deň. Dievčatá zbierajú lesné plody.

Dievčatko, krasavica

 

Synopsa: Na druhý deň príde Onegin osobne. Taťjana je nadšená. Ona sa bojí, Onegin sa jej bujarosti vysmieva. Onegin jej lásku odmieta. Manželstvo je jeho duši cudzie. Čoskoro stretne niekoho iného a zabudne naňho. Ponížená Taťjana klesne na stoličku.

Hvorostovského interpretácia je dojímavá, hrejivá a elegantná, no zároveň vyjadruje odstup, ktorý si úloha vyžaduje.

Kogda bi žizn – Hvorostosky

 

 

 

 

 

 

 

Synopsa: Na počesť Tatiany sa v januári v deň jej menín koná ples. Lenskij vzal so sebou Onegina. Ten sa však čoskoro začne nudiť a pomstí sa Lenskému tým, že znova a znova tancuje s Oľgou. Keď Lenski začne žiarliť, Oľga sa mu vysmieva.

¾ takt vždy inšpiroval Čajkovského. Kým hostia tancujú valčíky a zabávajú sa, nepozorovane sa začína dráma.

Čajkovskij vytvára skvelý efekt: počas bujarého tanca sa v Lenssy chystá vnútorná dráma.

Entracte a valčík – Levine

 

Synopsa: Francúz, ktorý žije neďaleko, prekvapí Tatjanu kupletom vo francúzštine.

A cette fête inviée – Sénéchal

 

Onegin hrá nebezpečnú hru

Synopsa: Onegin ďalej provokuje Lenského a obaja sa dostanú do hroznej hádky. Hostia medzitým prestali tancovať a počúvajú ich. Lenský stratí nervy a dožaduje sa satisfakcie.

Onegin uvrhne labilného Lenského do nešťastia.

Ti ne tancuješ, Lenski – Weikl / Burrows

 

Synopsa: Lenski sa ospravedlňuje Taťjáninej matke za scénu a Onegin ľutuje, že tak podráždil svojho priateľa Lenského. Dráma sa však nedá zastaviť a Onegin sa rozhodne dať Lenskému lekciu. Za východu slnka sa dohodne na súboji.

V tejto scéne Čajkovskij dokazuje, že je majstrom charakterizácie postáv. Každý z citových svetov 4 úloh je vykreslený skvelým spôsobom.

Vašem dome – Beczala / Netrebko

Lenskiho veľká ária Kuda, kuda

Synopsa: Je skoré ráno. Lenski stojí v pochmúrnej zasneženej krajine. Čaká na Onegina. V predtuche smrti sa v myšlienkach vracia k svojej dávnej mladosti a láske k Oľge.

Opera vznikla na základe románu Alexandra Puškina. Puškin sa počas svojho života zúčastnil na dvadsiatich deviatich súbojoch. V poslednom súboji bol smrteľne zranený rukou francúzskeho dôstojníka. Akoby mal predtuchu, predhistória sa veľmi podobala na predhistóriu tohto románu.

Kuda, kuda sa stal predlohou pre mnohých tenoristov. V zozname hier nájdete 4 rôzne verzie tejto árie.

V prvej z nich máte dojem ruského tenora v úžasne dobrej zvukovej kvalite (rok nahrávania 1912) s hlasom azda najlepšieho ruského tenora Leonida Sobinova (“ária Lenského”). Ruský tenor znie pre západné uši trochu nezvyčajne. Majú vysoký témber, sú veľmi elegickí a spievajú krásne línie. Ich hlasy sú však menej farebné a takmer malé (Kesting).

Kuda, kuda vy (Lenského ária) (1) – Sobinov

 

Nálada árie dokonale ladí s Björlingovým prirodzene melancholickým hlasom. Krása zvuku a bolesť v hlase sú úderné.

Kuda, kuda vy (Lenski’s Aria) (2) – Björling

 

Július Patzak bol tenor elegických tónov. Dokázal vyjadriť melancholické tóny ako málokto iný. Jeho interpretácia sa spieva v nemčine.

Kuda, kuda vy (ária Lenského) (3) – Julius Patzak

 

Vypočujete si vynikajúcu verziu od Placida Dominga. Jeho ruština znie prekvapivo autenticky (aspoň pre niekoho, kto nevie po rusky…).

Kuda, kuda vy (ária Lenského) (4) – Domingo

 

Synopsa: Onegin sa objaví. Sekundanti im odovzdajú svoje zbrane. Tí dvaja sa postavia do radu. Zaznie výstrel a Lenski je zabitý.

 

 

 

 

 

 

Entracte Polonéza – Solti/ROH

Gremins Aria

Synopsa: Po rokoch. V tanečnej sále v Petrohrade. Objavuje sa starý knieža Gremin so svojou manželkou – Taťjanou ! Gremin povie prekvapenému Oneginovi, že sa pred dvoma rokmi oženil.

Táto ruská opera je ideálnou príležitosťou na zoznámenie sa s ruskými spevákmi. Pre ruských basistov je charakteristická tmavá, takmer čierna farba hlasu, zatiaľ čo tenori majú zvyčajne vysoké, elegické hlasy. Nádherný príklad ruského basového hlasu si môžete vypočuť pri “árii Greminsa” v interpretácii Borisa Štokolova.

Greminsova ária – Boris Štokolov

Oneginova veľká ária

Synopsa: Onegin je v šoku. Zrazu v ňom vzkypí vášeň. Spomienka na Taťánu, smrteľný súboj a stratené roky ním hlboko otrasú. Pri pohľade na Tatjanu si musí priznať, že sa do nej zamiloval.

Slávny anglický kritik John Stean ocenil hlas ruského barytonistu Pavla Lisiciana. Nielen v ruských úlohách, ale aj vo verdiovských bol dokonalým barytonistom s mierne kovovým, krásnym hlasom, ktorý žiari aj vo vysokých tónoch. Kesting je tiež nadšený. ” Nikdy som nepočul áriu Oneginsa krajšie”.

Uzhel ta samaya Tatyana – Lisitsan

 

 

Tragické finále

Synopsa: Je ráno v Greminsovom dome. Tatjana dostala list od Onegina, prízraku z jej minulosti. Onegin sa objaví. Taťána mu rozpráva, ako pred 2 rokmi Onegin, kde našla len prísnosť v jeho srdci. Šťastie bolo na dosah, tak blízko, ale teraz je vydatá a žiada Onegina, aby odišiel. Onegin odmieta. Dojatá Taťána mu vyzná lásku. Jej vernosť však patrí manželovi. Onegin to nechce prijať. Navždy sa s ňou rozlúči a odchádza z izby. Onegin uteká z domu.

Úryvok z tejto scény počujeme a vidíme na slávnostnom koncerte Anny Netrebko a Dmitrija Horostovského z Červeného námestia v Moskve.

O! Kak mne tiazhelo – Netrebko/Hvorostovsky

 

Taťána nie je Anna Karenina, ktorá opustí manžela kvôli inému mužovi, a tak v tejto opere všetky 3 hlavné postavy zostávajú ako stroskotanci. Čajkovskij inscenoval prvé predstavenie na konzervatóriách s mladými ľuďmi z konzervatória, pretože všetko pompézne mu bolo pre túto operu odporné. V tomto diele sa totiž sústreďuje na vnútorný svet úloh, je to klasická komorná opera. To treba zohľadniť pri inscenovaní opery napriek dramatickým a plesovým scénam.

 

 

 

Odporúčanie nahrávky

 

DG s Thomasom Allenom, Neilom Shicoffom, Mirellou Freni, Anne Sofie von Otter pod vedením Jamesa Levina s Rundfunkchor Leipzig a Staatskapelle Dresden.

 

 

Peter Lutz, opera-inside, online sprievodca operou EUGEN ONEGIN od PETRA ČAJKOVSKÉHO