ASILE HEREDITAIRE (O MUTO ASIL DEL PIANTO) – ária z opery Guillaume Tell

Portrét árie Gioacchina Rossiniho ASILE HEREDITAIRE (O MUTO ASIL DEL PIANTO)

Prečítajte si zaujímavosti a vypočujte si skvelé videá na YouTube o Rossiniho slávnej árii “ASILE HEREDITAIRE (O MUTO ASIL DEL PIANTO)”.

 

Ak si chcete prečítať a vypočuť viac o GUILLAUME TELLOVI, kliknite na tento odkaz na portrét opery

 

 

 

Aria ASILE HEREDITAIRE (O MUTO ASIL DEL PIANTO) – Synopsa & Pozadie

 
Synopsa: Obyvatelia Švajčiarska žijú v područí habsburských panovníkov. Švajčiar Arnold je nešťastne zamilovaný do habsburskej princeznej Matildy. Je zúfalý, pretože jeho krajania ním pre ňu opovrhujú a on sa neodváži požiadať ju o ruku. Tell sa ho snaží získať pre švajčiarsku vec a dozvedá sa o jeho úprimnom nadšení, ale Arnold je rozorvaný láskou k Matilde a vlasti. Arnoldo sa tajne stretáva s Matildou. Je zúfalý, pretože medzi nimi stojí triedny rozdiel. Matilda ho dokáže presvedčiť, že úspechom na európskom bojisku môže získať právo oženiť sa s ňou. Keď sa dohodnú, že sa stretnú na druhý deň, počujú, ako sa blížia Tell a Fuerst. Matilda rýchlo zmizne, ale Tell si všimne tieň osoby, čo vzbudí jeho podozrenie. Arnold sa vyzná zo svojej lásky k Matilde a povie im, že bude bojovať za habsburskú vlajku v cudzích krajinách. Obaja si oznámia strašnú správu, že Arnoldovho otca zabili utláčatelia. Arnold je zničený a spoločne prisahajú, že sa pustia do boja proti Habsburgovcom. Matilda a Arnold sa nasledujúce ráno stretnú v odľahlej kaplnke. Arnoldo jej vysvetľuje, že jeho česť si vyžaduje, aby bojoval za svoju vlasť. Zdesená Matilda sa dozvedá, že Gessler dal zabiť Arnoldovho otca a že jej sen o svadbe s Arnoldom sa nesplní. Medzitým bol Tell zatknutý a odsúdený na smrť, pretože odmietol uznať Gesslerovu vládu. Arnold je v otcovej chatrči. Spomína naňho a opúšťa miesto svojho detstva. Je pripravený zomrieť za švajčiarsku vec.

 

Arnoldova lyrická ária v kombinácii s následnou kabaletou patrí k najťažším tenorovým skladbám v opernom repertoári. Skôr než sa árii budeme venovať podrobne, stojí za to pozrieť sa na jedinečný historický význam tejto opery pre vývoj tenorového repertoáru.

Slávne “do in petto” – zrod hrdinského tenora

Úloha Arnolda je nepochybne jednou z najťažších tenorových úloh v opernom repertoári. Spisovateľ James Joyce, ktorý je blázon do opery, raz poznamenal: “Prezeral som si partitúru Guillauma Tella a zistil som, že tenor spieva 456 gé, 93 as, 92 as, 54 bé, 15 háčikov, 19 cé a dve céčka.”

Arnoldom prvého predstavenia bol Adolphe Nourrit. Bol popredným tenoristom svojej doby a nesporne skvelým spevákom. S touto úlohou mal problémy a od tretieho predstavenia údajne vynechal áriu “Asile héréditaire” (“O muto asil”) a nasledujúcu Caballettu. O osem rokov neskôr jeho konkurent Gilbert Duprez zaspieval ako Arnold prvé doložené vysoké C z plného prsného hlasu (“do in petto”) namiesto falzetového hlasu. Rossini bol šokovaný a znechutený. Prirovnal tento tón “k piskotu kapúna, ktorému podrezali hrdlo”.

Po tejto udalosti už nič nebolo také ako predtým, publikum bolo nadšené a nasledujúca generácia skladateľov prevrátila prevládajúci spevácky štýl naruby, zrodil sa hrdinský tenor s chrapľavým hlasom. Dokonca aj Nourrit odišiel do Talianska, aby sa naučil nový štýl. Keď ho v Taliansku navštívila manželka, zistila, že si zničil hlas.

 

 

 

Rossini napísal áriu pre francúzsku Veľkú operu. Talianska verzia sa spieva rovnako často, takže existujú dve jazykovo odlišné verzie tejto opery. Z tohto dôvodu nájdete zvukové ukážky s dvoma rôznymi textovými variantmi.

 

Ária sa začína krátkym motívom lesného rohu, ktorý predstavuje spomienku na Arnoldovu mladosť.

 

Už niekoľko taktov po nástupe tenora musí zaspievať exponované béčko a o dva takty neskôr ďalšie.

 

Rossini komponuje bolestnú rozlúčku s opakovaným zvyšovaním frázy “J’appelle en vain”.

 

Ária sa končí vysokým C.

 

Ária pokračuje neslávne známou kabaletou “Amis, amis, secondez ma vengeance” (Corriam! Voliam! S’affretti lo scempio), ktorá je prešpikovaná ďalšími 6 vysokými C, z ktorých niektoré treba držať cez jeden a pol taktu, aby sa vyjadrila Arnoldova extáza.

 

 

Aria – text ASILE HEREDITAIRE (O MUTO ASIL DEL PIANTO)

 

 
Asile héréditaire,
Où mes yeux s’ouvrirent au jour,
Hier encor, ton abri tutélaire
Offrait un père à mon amour.

J’appelle en vain, douleur amère!..
J’appelle, il n’entend plus ma voix!
Murs chéris qu’habitait mon père,
Je viens vous voir pour la dernière fois!

…

Amis, amis, secondez ma vengeance.
Si notre chef est dans les fers,
C’est à nous qu’appartient sa défense ;
D’Altdorf les chemins sont ouverts.
D’Altdorf les chemins sont ouverts.
Suivez moi ! suivez moi !
d’un monstre perfide
Trompons l’espérance homicide,
Trompons l’espérance homicide ;
Arrachons Guillaume à ses coups !
Arrachons Guillaume à ses coups !

 

 
O muto asil del pianto
Dov’io sortiva il dì:
Ieri felice… ahi, quanto!
Oggi fatal così!

Invano il padre io chiamo:
Egli non m’ode più.
Fuggir quel tetto io bramo
Che caro un dì mi fu.

…

Corriam, voliam, s’affretti
Lo scempio di quel vile
Che su noi trionfò.
Sì, vendetta dell’empio facciamo:
Il sentiero additarvi saprò.

Ah! venite; delusa la speme
Renderem di chi vili ne brama.
Gloria, onore, vendetta ci chiama,
E Guglielmo per noi non morrà.

 

 
Domov predkov
kde sa moje oči otvorili dennému svetlu,
milované múry, v ktorých žil môj otec,
Prišiel som sa s tebou naposledy stretnúť!

…

Priatelia, priatelia, pomôžte mi s pomstou.
Ak je náš vodca v okovoch
jeho obrana patrí nám;
cesty do Altdorfu sú otvorené,
cesty do Altdorfu sú otvorené.
Nasledujte ma! Nasleduj ma!
Oklamme vražednú nádej
zradného netvora,
podvedieme jeho vražednú nádej;
vymanime Williama z jeho rán!

 

 

 

Známe interpretácie ASILE HEREDITAIRE (O MUTO ASIL DEL PIANTO)

Ako už bolo spomenuté, úlohu Arnolda je nesmierne ťažké obsadiť. Zatiaľ čo v 50. a 60. rokoch 20. storočia túto úlohu zvládli dvaja výnimoční speváci, Gedda a Kraus, štyridsať (!) rokov bolo ticho. Po roku 2010 sa obraz opäť zmenil a v priebehu niekoľkých rokov v tejto úlohe debutovali Juan Diego Florez, Michael Spyres, Bryn Hymel a John Ossborn, ktorí tento vražedný part zvládli brilantne.

 

Gedda vraj povedal, že spievať Arnolda bola najväčšia chyba jeho kariéry. Jeho hlas mal výšky a bol farebný a ladný aj v najvyšších registroch.

O muto asil del pianto (1) – Gedda

 

Na porovnanie počujeme Pavarottiho interpretáciu. Je dramatickejšia ako Geddova lyrickejšia interpretácia. Výšky sú trochu viac vynútené, Pavarotti ukázal veľké srdce, že sa tejto úlohy ujal. Úmyselne sa však zdržal spievania tejto úlohy na javisku, pretože vedel, že jeho hlas by sa poškodil, keby ju musel spievať v niekoľkodňových intervaloch po sebe.

O muto asil del pianto (2) – Pavarotti

 

Alfredo Kraus, fenomenálny “Tenore di grazia”, spieva krásne vznešené verše. Počujeme Cavatinu (od 1:30). Ako prídavok dokonca na záver zaspieva Es (4:48).

O muto asil del pianto (3) – Kraus

 

Hlas Bryn Hymel je nielen silný, ale aj hladký. Vypočujte si pôsobivý dlhý koniec C amerického tenora. Ária sa začína od 3.10.

Asile héréditaire (4) – Hymel

 

Ďalšia nahrávka pochádza z roku 1904 a naspieval ju Francesco Tamagno, Othello z premiéry, ktorého si Verdi osobne vybral pre túto náročnú úlohu. Toscanini vo svojej Interpretácii kritizoval jeho zvláštnosti, ale v Cabballette počul “zbor strieborných trúb” a vysoké C ho doslova zarazilo.

Kesting (“Veľkí speváci”): “V strette, pravdepodobne transponovanom o poltón, tenorista spieva jemné géčka a áčka bezprostredne nad zmenou registra s neopísateľnou bohatosťou a intenzitou a jeho vrchné tóny, držané bez námahy, sa vymykajú opisu.

O muto asil del pianto (5) – Tamagno

 

Nakoniec počujeme extatickú verziu amerického tenoristu Michaela Spyra, ktorého hlas brilantne spieva vysoké céčka, zdanlivo bez únavy, a pritom má souplesse vo vibrate prvého lyrického partu.

Asile héréditaire (6) – Spyres

 

Hlas amerického tenoristu Osborna je lyrickejší ako hlas jeho krajana Spyresa a vyznačuje sa silným vibrátom.

Asile héréditaire (7) – Osborn

 

 

Peter Lutz, opera-inside, online operný sprievodca áriou “ASILE HEREDITAIRE (O MUTO ASIL DEL PIANTO)” z opery “Guillaume Tell” od Gioacchina Rossiniho.